Pár slov o kultúrnych vojnách v automobilizme a zákonitostiach evolučného vývoja druhov áut
Sledujúc diskusné príspevky pod niektorými článkami reflektujúcimi súčasné dianie v oblasti automobilizmu, by sa dalo tento proces nazvať ako „kultúrne vojny v automobilizme“. A vojny, či už „kultúrne“, alebo tie so skutočnými zbraňami, vedú iba k ničeniu hodnôt a životov.
V posledných týždňoch sa intenzívne skloňujú slová o kríze v európskych automobilkách, či hrozbe zo strany cenovo dostupných čínskych elektromobilov, potrebe zavádzania vysokých colných poplatkov na vozidlá vyrobené v Číne a podobne. Keby sa táto diskusia viedla kultúrne s použitím faktov a poznatkov z danej problematiky, nikto by nič proti takejto diskusii nemal. Ale stačí si pozrieť niekoľko článkov na rôznych stránkach, hlavne tzv. mainstreemu a nestranný pozorovateľ nadobudne dojem, že nevdojak zablúdil na niektoré predmestie Paríža, či Londýna, kde sa stretáva tá najhoršia „lúza“ a častuje sa slovníkom v ktorom sa nachádza viac vulgarizmov, či osočovania, ako podstatných a prídavných mien, slovies a zámen, dokopy. Aj preto na týchto stránkach diskusia povolená nebola, nie je a nebude, a to aspoň do toho času, kým sa hlavný mediálny prúd nezobudí a nezačne s razantným skultúrňovaním svojich článkov a diskusii pod nimi.
Pritom, tá médiami vyvolávaná a kultivovaná nenávisť, nemá žiadnu oporu v bežnej názorovej výmene ľudí, ktorí sa v danej oblasti aspoň základne orientujú. Tí zväčša vedia kultúrne a s úctou k oponentovi vecne diskutovať. Rozdeľovanie ľudí na zástancov áut so spaľovacím motorom a zástancov elektrických vozidiel, je úplne scestné. Každý aspoň trochu technicky vzdelaný človek má predsa úctu k práci a námahe predchodcov, ale aj súčasných inžinierov a zručných robotníkov, mužov a žien, ktorí vytvorili, či aj teraz vytvárajú vozidlá tvoriace súčasť našej kultúrnej epochy.
Pripomenula mi to aj nedávna cesta do automobilového múzea v Brezne, ktoré na naše pomery veľmi pekne a prehľadne zobrazuje nedlhú históriu automobilizmu u nás i vo svete. Veľká vďaka a uznanie patrí všetkým, ktorí sa o takto reprezentačnú a prehľadne spracovanú expozíciu pričinili.
Prechádzajúc po jednotlivých podlažiach múzea, kde sú chronologicky usporiadané vozidlá od povojnových 60. rokov až po súčasnosť, si návštevník uvedomuje tú úžasnú pestrosť a technický um tvorcov najrôznejších modelov a značiek áut. Pri mnohých vystavených autách sú aj informačné tabuľky s krátkou históriou modelu, či značky, z ktorých už mnohé sú len minulosťou a hmatateľným dôkazom entuziazmu a technickej zručnosti ich tvorcov, či sumárom okolností ich pôsobenia.
Mnohí návštevníci sa z láskou dotýkajú (napriek zákazu) chladných plechov karosérii áut, akoby to boli živé stvorenia. Nečudo, veď pre nich boli tieto vozidlá súčasť ich životov. Mnohí dnešní mladí ľudia nikdy nepočuli o značke De Tomaso, nič im nehovorí francúzska Matra, či Talbot , sotvakto si spomenie na švédsky Saab, americký Pontiac a ani československá Tatra už nebrázdi po našich cestách. A predsa, koľko nápaditosti, viac, alebo menej vydarených technických riešení, tieto autá v sebe skrývajú.
Áno, aj ja, keď som prechádzal popri expozícii áut zo 70.rokov, s tichou vďačnosťou som sa pristavil pri Škode 100, ktorá mi pripomenula moje prvé samostatné kilometre pod otcovým starostlivým dohľadom, či na Citroen, vystavený v predsieni podlažia 90.rokov, značky, ktorá bola mojim prvým vlastným autom.
Doba sa zmenila a technický pokrok nestojí na mieste. To obrovské množstvo riešení, nápadov, konštrukcii a technológii, ktoré návštevník múzea zažije pri ceste od prízemia až po bar na streche múzea, sa nevdojak pretaví do obrovskej úcty a uznania tvorcom motorov prvej i poslednej emisnej triedy v najmodernejších autách, ale aj nespočetnému zástupu pracovníkov autoservisov, či opravárenských dielní, ktorí tieto skvosty technického myslenia vedia nielen rozobrať, ale aj opraviť a bezchybne ich naspäť poskladať.
Ale doba sa nepochybne zmenila a na scénu vyšli vozidlá s elektromotorom pod kapotou. Manažéri popredných automobiliek sveta vedia, že práve tento pohon prevezme taktovku pokroku v doprave do svojich rúk, prinajmenšom na najbližšie desaťročia. Ale ani pri elektromobiloch sa pokrok určite nezastaví.
Tak ako sa my teraz hádame o to, či je lepší elektromobil, alebo auto so spaľovacím motorom, aj naše deti alebo vnuci sa budú hádať o veciach pre nás dnes nepredstaviteľných, alebo nepochopiteľných. Prvé náznaky dopravy budúcnosti sa už sporadicky objavujú na scéne. Možno o pár desaťročí bude témou pri nedeľnej káve s vnukmi alebo vnučkami, či je lepší osobný dron so šiestimi vrtuľami, alebo ôsmimi, či je bezpečnejšie usporiadanie vrtúľ nad kabínou, alebo pod kabínou, koľko ton nákladu prevezie najnovšia nákladná vzducholoď, alebo kto vyhral tender na likvidáciu diaľnic, ktoré dnes tak usilovne staviame. A keď si možno už o pár rokov sadneme s vnukom do auta, postavička vytvorená umelým intelektom na holografickom displeji sa nás nežným ženským hlasom opýta: „Chceš riadiť sám, alebo to radšej necháš na mňa?“
Po dobrej káve v bare s výhľadom na Nízke Tatry som sa ešte raz zastavil pri krásne zrenovovanej Škode 100. S láskou som pohladil auto, ktoré vo svojej dobe nemalo ani rádio v základnej výbave a predné okná sa sťahovali lacnou plastovou kľukou. Nevadí, že veci dnes pre nás samozrejmé, vtedy v aute neboli. Jeho hodnotou sú spomienky na tie prvé krásne kilometre s vôňou benzínu. A zdalo sa mi, že na moje pohladenie to staré auto odpovedalo „vzájomnosťou“.
Pred múzeom som nasadol do svojho elektromobilu a cestou domov som si zapol “ticho“. To, aby som lepšie počul ako asi znela moja drahá Škoda 100. A nezmazateľné video duše mi premietalo dávne obrázky cesty za dedinou.